Pán Ctibor kedysi pracoval ako hotelový sluha, a hoci je na odpočinku, stále túži dokázať, že je potrebný. Myslí si, že opäť dostal príležitosť zasiahnuť v záujme hosťa i povesti hotela, pretože chce zabrániť ohlásenej samovražde jedného z hostí. Zámena čísla izby je však osudná nielen pre starého Ctibora, ale aj pre hosťa z izby č. 32. Ctiborova snaha sa ukáže ako márna, lebo si poplietol čísla izieb a chránil niekoho, kto to vôbec nepotreboval... Na snímke opäť spolupracovali Peter Solan a Peter Karvaš. Ich súlad sa naplno prejavil v absurdnom príbehu, ktorý je hlboko ironický, ale súčasne veľmi jednoduchý. Filmové rozprávanie je postavené na hercovi, dialógoch a vypointovaných epizódach. Takmer monotónny prúd udalostí pritom ešte zdôrazňuje zásadný rozpor medzi spustnutosťou prostredia i ľudí a výnimočnosťou situácie, v ktorej sa ocitli. Po dokončení ako to už bolo počas celého obdobia budovania socialistickej spoločnosti film zatvorili do trezoru a režiséra preradili do Štúdia krátkeho filmu. Takmer desať rokov nesmel nakrúcať hrané filmy. Film môžeme viac-menej považovať za akúsi labutiu pieseň za istou slobodou 60. rokov, keď sa aj na Slovensku rozvíjala moderná filmová tvorba a definitívne sa autorsky aj organizačne osamostatnila od českej, a dozrela. V rokoch 1963 1970 slovenská kinematografia vyspela na modernú európsku kinematografiu, tak v hranej, ako aj v nehranej tvorbe. Vývoj sa zavŕšil experimentmi konca desaťročia, keď sa nová slovenská vlna prepojila film s aktuálnym dianím v ostatných umeleckých druhoch, ale nezradila filmovú špecifiku. Dodnes považujeme tieto roky za zlatú éru slovenského filmu.